Misha: Potrebujem viac Aurelov /Andělov/?

Raz som úplnou náhodou viezla jedného bulvárneho "novinára" z nejakej recepcie a cestou prišla reč na odovzdávanie cien Aurel /obdoba českého Anděla/. Pochválil sa mi s tým, že za mňa zahlasoval, aj keď to CD vlastne do hlasovania ani nepočul, lebo im rozdistribuovali málo kusov. Mne sa v tej chvíli zastavil rozum na dvoch miestach: preboha, ako môže byť niekto, kto píše o tom, kto si to kedy s kým rozdal do bulvárneho plátku, členom hudobnej akadémie?

Druhý krát sa mi rozum zastavil na fakte, že vlastne môj album ani nepočul a hlasoval preň asi len preto, že som práve bola v kurze. Aaaaach, tak to môj druhý album v poradí /možno lepší ako debut/, ktorý vyšiel pár rokov po tom šialenstve, by si už asi nevypočul vôbec - a ten by si Aurela možno zaslúžil viac ako prvý. Hm. Za prvých pár rokov vás buchnú na takmer všetky titulky časopisov a aj v snahe byť sama sebou z vás už len tento fakt robí "produkt" na prvý pohľad. Ľudí potom nenapadne, že si hudbu píšete sami a že to všetko robíte z naozajstnej lásky k tej činnosti.

A tak teraz, 10 rokov po tom, čo sa môj život nejak "nechtiac" prepol z učenia angličtiny a tlmočenia do šialenstva menom hudba - showbiznis, riešim dilemu, či sa tým idem snažiť živiť aj naďalej alebo či idem hľadať iný zdroj platenia účtov a hudbu si nechám ako drahé hobby /prestať sa venovať hudbe úplne si do konca života neviem predstaviť/. Po 4 albumoch a asi 14 oceneniach /a ospravedlňujem sa za túto narcistickú bilanciu/ naozaj neviem, či mám kráčať v kompromisoch alebo ísť svojou vytúženou naozajstnou - akustickou cestou. Aj keď ma možno neuživí.

Ale vždy keď mám tieto únikové tendencie, objaví sa niečo nádherné, čo ma znova vráti do boja. Ako minule: požiadali ma, aby som napísala a naspievala song pre Balet Slovenského národného divadla. Na choreografiu, kde sa strieda Mozart s hip-hop beatmi producenta Opaka. A jediný moment v celom balete, kde je kúsok deja vyjadrený slovom, je moja skladba. Sedela som na premiére v Opere SND a v nemom úžase som sledovala, ako na môj song tancuje asi dvadsať baleťákov z rôznych krajín sveta. A môj úžas sa ešte znásobil, keď tam môj song zaznel v pozmenej verzii aj druhý krát. Zalial ma rešpekt, pokora a pocit zadosťučinenia zároveň, ale v prvom rade veľká vďačnosť za to, že som toho mohla byť súčasťou. A práve pre tieto veci chcem hudbu robiť stále. Z vďačnosti za tú príležitosť. Z lóže som telefónom natočila malé video. Kto ho chce vidieť, nech sa páči.



text a foto: Misha
www.misha.sk