ROSKILDE: Príhody z kráľovstva dánskeho, pt. 2

Vydáno 07.07.2008 | autor: redakce

Je veľa vecí, ktoré môžu z ľudí spraviť šialencov. Nikdy som nezažila stretnutie žiadnej sekty ani politický meeting, ale ako vystrkujem nos z novinárskeho stanu a vzhliadam tie státisíce ľudí (momentálne naozaj nezveličujem), ktorým nie je konca ani začiatku, ktorí sa zmenili z hrdých vystajlovaných individualít na obrovskú masu zvdíhajúcu ruky a kričiacu „I´ll make you crazy!“, viem o čom je reč. A netrvá dlho, aby som sa nestala súčasťou tohto divadla, ktorému velí černoch so žiarivým, priam neónovým úsmevom – Gnarls Barkley.

ROSKILDE: Príhody z kráľovstva dánskeho, pt. 2 ROSKILDE: Príhody z kráľovstva dánskeho, pt. 2

Tancovanie ma vyčerpáva, ale ako väčšina prítomných, hrejem si svoje miesto priamo v srdci festivalových nadšencov a čakám na „svoju“ kapelu. Nie, že by som Kings Of Leon mala napočúvaných od predu do zadu, ale akonáhle zaznievajú ťažkopádne bicie Nathana Followilla pripomínajúce časy legendárnych Zeppelin, viem, že po príchode domov si iné nepustím dlhší čas. Kráľovia z Leonu sú prvým bodom festivalu, kedy kašlem na únavnú bolesť chrbta, ktorá ma gniavi celý deň a s pochvalným pohľadom starého rockera kývem hlavou do rytmu, búcham nohou do kúdelov prachu a dokonca sa odvážim aj na menšie poskoky a la pogo po osemnástom pive. Nejdem už viac vypisovať ódy na rodinný klan Followillovcov z Nashvillu, cítim, že mojim poslaním je venovať im v budúcnosti celý článok a tak sa im aspoň minimálne odvďačiť za výborný koncert.

Hlas Caleba Followilla sa s nami lúči, smutne kývam jednej z veľkoplošných obrazoviek a cítim sa ako keď som v trinástich prvýkrát videla unplugged Nirvany a po Where Did You Sleep Last Night si povedala „lepšie to už nebude“. Ani tento raz to nebola pravda. Na odporúčanie fotografky Niky tlačíme sa do predných radov Cosmopol stageu, niekto veselý nás obleje pivom, niekto vínom, zatiaľ čo my sa znudene dívame okolo a nahlas po slovensky hrešíme, že kde sakra je tá Robyn?? A prichádza. Malá blonďatá švédska tridsiatnička s hlasom dvanástky, s hudbou, ktorú volá elektro-dance-indie-synth pop a ja sa bavím ako už dávno nie. Tancujem, skáčem, rozhadzujem rukami podľa jej vzoru a zrazu si uvedomujem, že nie som sama. Tá energia rovnako pôsobí na všetkých.

Vyčerpaná na odpadnutie odchádzam po koncerte do stanu a kašlem na Goldpfrapp a The Streets (Skinner bude aj tak na Pohode). „Lepšie to teraz už fakt nebude, ale čo ak hej?“ pýtam sa sama seba. To by som nezvládla. A okrem toho zajtra je deň tiež. Deň s Judast Priest, Neilom Youngom, My Bloody Valentine, Raveonettes a Chemical Brothers... Neznie to až príliš dobre??

Text: Katarína Šamajová, foto: Veronika Zábrženská

 

0,00

čtenáři

hlasuj
zavřít