ROSKILDE 2008: Príhody z kráľovstva dánskeho, pt. 3

Vydáno 14.07.2008 | autor: redakce

S hudobnými festivalmi je to ako s reklamou na prací prášok. Roskilde však ponúka ešte viac ako dva v jednom, sú to desiatky v jednom, desiatky kapiel, ktorých koncerty sú vypredané v priebehu minút a vy máte šancu užiť si ich naplno tu a teraz. Ja mám dnes šancu vidieť aj Neila Younga, ktorý sa križuje s My Bloody Valentine, Joan As A Policeman, ktorá sa križuje s Nicole Atkins And The Sea a neviem, čo skôr... Aj Roskilde má svoje mínusy.

ROSKILDE 2008: Príhody z kráľovstva dánskeho, pt. 3 ROSKILDE 2008: Príhody z kráľovstva dánskeho, pt. 3

Z programu tretieho dňa si najprv po prebdenej noci rozumne vyberám Josého Gonzálesa, ale horúčava a najmä sakramentský prach ma prinúti na odchod. Popíjam colu pri neďalekom stánku, sledujem, čo sa deje a zisťujem, že jeho balady zväčša nabádajú prítomných len k poobednej sieste. Začína mierne kvapkať. Ľudia naokolo bedákajú, hádam to len neskončí ako minulý rok (pre viac info, čekni Telkov blog z Roskilde 2007), vyťahujú štýlové pláštenky proti dažďu a aj to málo slečien, čo gumáky nemalo, si ich naťahuje na nohu. Hrôza z búrky zažehnaná - gumáky ostávajú. Pol hodinu trávim pri stagei s Nicole Atkins, ale toto nežné dievča s gitarou a imidžom a la 50-te roky mi nemá čo povedať už po prvom nechutne priemernom songu a lepšie to nie je ani s bývalou americkou policajtkou Joan. Tá ťaží najmä zo sympatickej new yorkskej atmosféry pripomínajúcej soundtrack Sex v meste, čo je zrejme dôvod tlačenice, pre ktorú nemôžeme z davu vyjsť na vzduch a hlavne na Judas Priest...

Samozrejme netuším, čo sa bude diať na „judášoch“. Vpletiem sa medzi zástup, ktorí ma ťahá do predných radov a co-by-dup prichádza Rob Halford, majster z pekiel v dlhočíznom koženom kabáte a s trojzubcom v ruke. Jeho holá potetovaná hlava síce pôsobí staršie a zvráskavenejšie ako na promo fotkách, ale šou začína pekne zostra. V tme by ma zrejme chytala hrôza a zrazu celkom chápem prečo sa ľudia modlia v kostoloch za spásu metalu. Malíčky a ukazováky zdvihnuté dohora majú všetci, dvíhajú ich do nebies spolu s hromadou vlajok z celého sveta, hore a dole ako káže muzika. Halford si chvíľami kazí reputáciu výkrikmi COME ON SWEDEN, ale aj tí najnacionálnejšie zmýšľajúci Dáni mu to odpúšťajú a kričia spolu s ostatnými „breaking the law, breaking the law“. Waw!

Odchádzam sa vydýchať do stanu a prekračujem stovky fanúšikov Neila Younga v country klobúkoch, ktorí si už od obeda držia miesto, aby mohli z predných radov vítať svojho favorita. A tak ako idete na festival s plánmi, čo všetko stihnete, zrazu chápete, že ste v keli. Nestíhate nič. Younga počúvam na ceste ku stanu a remix s legendami shoegaze My Bloody Valentine z vedľajšieho stageu ma privádza do pomykova. Nič nie je stratené, vravím si, vypočujem si posledných 20 minút dunivého sóla tej Mojej Krvavej Valentínky, stíham na jedlo nejakú že-vraj špecialitu (zemiaky s cibuľou... kto by to bol povedal, že je to dánsky výmysel?) a prezliekam si teplé veci, lebo tu vážne nikdy neviete, či neskončíte tancovať na bulharské disco do piatej ráno. A o piatej ráno už býva v Dánsku zima.

Text: Katarína Šamajová, foto: Veronika Zábrženská

0,00

čtenáři

hlasuj
zavřít

Při poskytování služeb na těchto stránkách nám pomáhají soubory cookie. Používáním našich služeb vyjadřujete souhlas s používáním souborů cookie na těchto stránkách. Další informace naleznete zde. Rozumím