ROSKILDE 2008: Príhody z kráľovstva dánskeho, pt. 4

Šesť obrovských stageov, vtipne odetí ľudia v kostýmoch, vlajky všemožných zemí vlajúce vo vetre a až v hrudi ozveny dunivých basov zo stegeu, kde práve hrá niečo rytmické. Prechádzam okolo stánku s pivom a zničoho-nič sa predo mnou zjaví tak dvadsať pánov v oblekoch a spustia tradičný mužský zbor. Ak je aj niečo zhnité v kráľovstve dánskom, Roskilde to zrejme obchádza.

Čo ma hnevá, že napriek najlepším odporúčaniam, domácich The Raveonettes z programu vypúšťam. Naši susedia z vedľajšieho stanu, sympatickí manželia zo severu krajiny, nás zásobujú poznatkami o vnútroštátnej a zahraničnej politike a popritom pojedajú naše tatranky a pijú našu slivovicu. Netrvá dlho a vôňa slovenskej pálenky láka ďalších a ďalších obyvateľov novinárskeho stanového mestečka, takže sme radi, že stíhame vôbec Chemical Brothers. A nestihnúť Chemical Brothers by bola veru škoda.

Ak ste niekedy boli na obrovskej tanečnej párty, také čudné ako mne sa vám to zrejme zdať nebude. Pre mňa bolo maximum tancujúcich ľudí pokope na maturitnom plese. Stojím úplne vpredu spolu so skupinkou veselých Islanďanov a keď náhodou prestanem skákať do rytmu tejto elektornickej psychedelickej alternatívnej legendy, nervózne do mňa búchajú, aby som len preboha v skákaní pokračovala. Chemical Brothers vyťahujú už hneď na začiatku najväčšie pecky a zábery strašidelných klaunov na obrazovkách vo mne ešte upevňujú dojem, že ak v tanci prestanem, skutočne sa je čoho báť. Preto neprestávam. Chvíľami ma zarazí zvláštny pocit, že vlastne ani netuším, či na tom pódiu niekto je a niečo robí, alebo sú tam len pobehujúci klauni a v zákulisí sedí DJ a znudene púšťa jeden hit za druhým. Konečne nachádzam svoju fotografku stratenú v dave so šťastným úsmevom na tvári, ktorá mi vysvetľuje, že tak to chodí, že nemám príliš rozmýšľať, ale sa baviť. Tak sa bavím.

Skupinka nových známych, ktorá nás na Chemical Brothers sprevádzala sa rozhodla pokračovať v tancovaní na Astoria stagei, kde svoje umenie práve predvádza rakúsky Dunkelbunt so svojou balkánskou elektronikou a dubom. V zúfalom stave so svojou zúfalou chrbticou sa dobrovoľne vzdávam ďalších pohybov a uprednostňujem jedlo a cigaretu. Posledné dlhé minúty nasávam atmosféru festivalu s vedomím, že zajtra o tomto čase sa rozložím vo výške meter päťdesiatdeväť a pól na dvojsedadlo v autobuse smerom domov a budem sa tváriť, že spím až pokiaľ tomu sama neuverím. A presne tak. Je nedeľa, skladám stan, lúčim sa so susedmi, ktorí nás na cestu zásobujú tuzemským pivom a ťažký batoh si poctivo upevňujem na chrbát... Hamlet povedal: „Sluch dožič každému, hlas málokomu.“ Ja dožičím taký festival každému...

Farvel (z dán. zbohom, pozn.aut.) Roskilde 2008, o rok hádam opäť zas!!

Text: Katarína Šamajová, foto: Veronika Zábrženská