John Lydon: Bůh ochraňuj Johnnyho

John Lydon sa v už ôsmych rokoch rozhodol, že ovládne svet. Ako potomok írskych prisťahovalcov žil v chudobnej štvrti severného Londýna spolu s rodičmi a troma bratmi natlačený do jednej izby bez kúpeľne a záchodu. „Niet divu, že som bol očarený ľuďmi, ktorí mali krásne veľké domy, boli bohatí a boli Angličania. ‚Môj bože, prečo ma nemôžu moji rodičia predať?‘ pýtal som sa často ako dieťa sám seba.“ Matka mu tvrdila, že sa narodil asi 31. januára 1956, ale istá si nebola, pretože rodný list s presným dátumom sa stratil. Jeho detstvo napĺňala najmä nenávisť ku katolíckej škole, kde podľa jeho slov vyučovali tyranskí mnísi so sklonmi k absolútnej krutosti. „Bál som sa ich. Raz som si nasral do kalhot len preto, že som mal strach spýtať sa učiteľa, či môžem opustiť triedu.“ V siedmych rokoch mu diagnostikovali meningitidu, spôsobenú pravdepodobne krysími exkrementami vo vode. Johnny trpel ťažkými halucináciami, a v kóme ho rodičia priviezli do nemocnice.

NA CESTE K ROTTENOVI
Lekári ho po roku pustili domov s pokrivenou chrbticou a neschopnosťou zaostriť zrak ďalej ako na dva metre. Čo bolo ešte horšie, John takmer úplne stratil pamäť, nespoznával rodinu ani spolužiakov. „Keď som sa prebral, tak som mal s učením vážne problémy, a trvalo roky, než som mohol viest jakž takž normálny život. Volali ma Blbák, pretože som bol úplne vygumovaný a nevedel som nič, nič som nepoznal. Nevedel som rozprávať, zabúdal som slová.“ V tom období sa však zmenil jeho pohľad na svet a z plachého nevýrazného Johna Lydona sa postupne stával Johnny Rotten s vlastnými názormi a vlastným štýlom. Keď ho v pätnástich vylúčili zo školy ako dôvod uviedli nasledovné: „Svojim nedbalým zovňajškom demoralizuje ostatných žiakov, čo ohrozuje dobrú reputáciu nášho ústavu.“ Nie je snáď potrebné pripomínať, že prezývku Rotten dostal pre malý záujem o svoju ústnu hygienu. Po čase ho vyhodili z domu, a výrazná zhrbená postavička s vypúlenými očami a šialeným účesom sa začala potulovať ulicami.

NO FUTURE
Najprv s bývalým spolužiakom Sidom Viciousom (pravým menom John Beverly alebo Simon Ritchie, ani on sám netušil, ako sa skutočne volá) hrával v podchodoch. Johnny na husle a Sid na gitaru. „Počúval som v tej dobe veľa dosiek, ale nikdy som sa nechcel stať muzikantom. Dodnes nechcem. Som šťastný, že nie som muzikant. Som hlukový štrukturalista.“ Nespokojná londýnska mládež sa sústredila okolo obchodu Sex módnej návrhárky Vivienne Westwood a jej manžela, bývalého manažéra New York Dolls, Malcolma McLarena. Ten bol Johnnyho imidžom, spomeňme aspoň slávne tričko s nápisom I HATE PINK FLOYD, uchvátený. „Sledoval ma, keď som do Sexu prišiel. Vtedy som totiž nosil celý arzenál zichrhajsiek. Asi po roku mi povedal, že ma chce do skupiny.“A tak sa na scénu dostali Sex Pistols a prerazili cestu celej punkovej kultúre. Ale Johnnyho šialenstvo okolo SP netešilo, bol presvedčený, že sa stáva presne takým istým ako kapely, ktoré nenávidel. Ustavičné hádky so Sidom („John iba žiarli, pretože ja som mozog skupiny!“ tvrdil Sid) a hlavne s McLarenom spôsobili, že netrvalo dlho a Johnny Rotten odkázal svetu svoju obľúbenú frázu: No future!!

VEREJNÝ IMAGE
V roku 78 sa začal po rozpade Sex Pistols venovať projektu Public Image Ltd. (PiL), fungujúcim takmer 14 rokov, a neskôr vydal sólový album Psycho´s Path. Ako zaujímavá osobnosť hudobného sveta sa objavoval v rôznych televíznych reláciách či dokonca filmoch. Pre stanicu VH1 pripravil vlastnú šou Rotten TV, kde kritizoval pop-kultúru a politiku, stal sa jedným z účastníkov austrálskej reality show I’m A Celebrity… Get Me Out Of Here a o svojom detstve a rokoch v Sex Pistols napísal knihu Rotten: No Irish, No Blacks, No Dogs. Aj keď žije aktívnym životom, raz za čas médiá uverejnia fotku, ako vygumovane hľadí z okna autobusu a plieska sa koženým bičíkom do ruky. Vtedy v ňom opäť môžete vidieť vystrašeného chorľavého írskeho chlapca, ktorý má zo sveta strach. A to i napriek tomu, že sa mu ten svet podarilo ovládnuť.

text Katarína Šamajová  foto EMI, archiv