ROSKILDE: Príhody z kráľovstva dánskeho

Narážam do skupiniek protiidúcich ľudí a cítim sa ako v mravenisku, v ktorom sa z čista-jasna disciplinované mravce tým najkafkovejším spôsobom prevtelili do množtva tvárí skrytých do leteckých okuliarov. Slnko páli o stošesť a ja sa strácam v babylone jazykov, prachu a upotených tiel...

Tak vyzerá Roskilde 2008, priatelia. Legenda medzi festivalmi. Kate Nash smiešne vykrikuje do mikrofónu zopár hitov a Nika, fotografka, ktorá prišla so mnou ako dôležitý support, sa márne bez fotopasu snaží predrať k pódiu. Pri stagei imitujúcom tureckú pevnosť s názvom Odeon sa už od druhej poobede tlačia priaznivci súčasného britského popu, zatiaľ čo z neďalekého stanu Astoria znie veselé reggae.

 

Výzor a hlavne oblečenie ľudí prezdrádza, že športový štýl typický pre našinca na fesťáku tu nemá svoje postavenie. Okolo prechádza už stotridsiatysiedmy Pete Doherty v koženej bunde a klobúku a takmer miliónosemdesiata pribratá verzia Katky Mossovej s nohami pariacimi sa pri tridsiatich stupňoch vo vojenských gumákoch.
V tričku a kraťasoch sa cítim takmer trápne, ale moje racio mi prehovára do duše „imidž je nanič, následuj inštinkt, počívaj svoj smäd,“ a nalievam sa minerálkou, aby som nedajbože neskončila v dlhom rade pred budovou s nápisom FIRST AID.



Vybavenie je úžasné. K dispozícii máme obrovské množstvo stánkov s nápojmi a občerstvením a hromadu lavičiek, takže sa nikdy nestane, že by niekto čakal s pivom v ruke pri bare, kým sa miesto na sedenie neuvoľní, čo je pri takom počte ľudí takmer zázrak. Organizácia ako taká však za veľa nestojí. Spoje na festival z mesta nie sú nikde vyznačené a i keď na informáciach k vám prehovoria s úsmevom a dokonalou angličtinou, poradiť nevedia.

Tuším, že akcia sa stala výbornou pracovnou príležitosťou pre ľudí z Roskilde a celého okolia. Sú tu zamestaní zrejme všetci vo vekovom rozmedzí 15 – 65, ktorí sú schopní odrecitovať naučené dve frázy: „Actually, I am not sure, maybe there...“ (a verte alebo nie, „there“ zatiaľ neviedlo nikam), alebo ešte frekventovanejšie „No, no, no, sorry I don´t know“.



Ako každé dieťa zvyknuté na komfortné dovolenky s rodičmi som po 30-hodinovej štreke zo severu Slovenska neočakávala zmätky, ale prinajmenšom vrúcne privítanie s mojitom v ruke, z ktorého vzišiel paradoxne len horúci ice tea pohodený vedľa stanu a problémy s akreditáciou (ad sľúbený fotopas a nezáujem vysvetliť v anglickom jazyku čo a ako (moja dánčina bohužiaľ zamrzla na bode „Rogfen area“ – nefajčiarska zóna). Ale z obrovského Orange stageu sa začínajú ozývať úvodné takty Gnarls Barkley a ja bežím tam a zabúdam a zabúdam a teším sa a teším...Tak o chvíľu som späť!! Dnes ma čaká Kings Of Leon, Goldfrapp a dalšíí :)

text Katarína Šamajová foto Roskilde