Žijeme v malej krajine a všetko tvoríme vlastne pre celkom malý trh. To nás (aspoň tých triezvo zmýšľajúcich) celkom drží pri zemi. Preto mi slovo celebrita v spojení so mnou skôr vyvolá absurdný poloúsmev v štýle "no jasné!", než by ma to postavilo do pozoru, že som "niekto". Ale aj napriek tomu sa cítim pod drobnohľadom a vlastne nemôžem ani na krivo zaparkovať :-) Ale tu táto téma končí, chcem ňou len na úvod zvýrazniť, ako dobre sa mi fláka po svete a ako si cením to, že žijem v malej krajine. Lebo keď chcem mať pocit úplnej anonymity, stačí mi prekročiť hranice.
New York sa mi nejak spontánne stal za uplynulých 5 rokov (s prestávkami) miestom na únik, realizáciu, brainstorming a vyvetranie mozgu. Každému by som dopriala možnosť vyvetrať si hlavu. Ja, či už som sem prišla hudobno-pracovne alebo súkromne, vždy som si takýmto zájazdom poriadne prefiltrovala myšlienky. Fitrácia nastáva rôznymi spôsobmi, od prechádzok zo SOHO po Central Park so slúchadlami na ušiach až po niekoľkonásoné zastavenie rozumu pri niektorých "typicky amerických situáciách", kde sa Európan do úmoru snaží prinútiť svoj mozog pochopiť, ako môže v krajine tak vymakanej po všetkých stránkach, niečo fungovať (resp. nefungovať) tak absurdným spôsom. Alebo sa mi rozum zastaví nad tým, čo všetko sa dá a na čom všetkom sa dá zarábať. Možno je to tým, že som stále staršia, ale to, čo by ma v minulosti do nepríčetnosti vytočilo, dnes vnímam s oveľa väčším kľudom. Možno ten nadhľad človek získava vekom a možno je to niečo, čo sa v človeku zcestuje (získa cestovaním). V dvadsiatke som väčšinu vecí brala spôsobom "buďalebo" - teda čiernobielo. Dnes vidím farby, možnosti, šance... Aj keď v poslendej dobe ma baví fotiť viac čiernobielo :-)
Odkedy som pred pár rokmi odpojila kábelovku, môj mozog akoby získal priestor na vnímanie oveľa podstatnejších vecí, akoby všetko, čo vnímam priamo zasahovalo oveľa intenzívnejšie moje ja. Brala som svoju hyperaktívnosť ako kliatbu, nevedela som obstáť na jednom mieste, neustála zmena bola moja každodenná droga a z toho mi bolo celkom nervózne. Dnes to nie je inak ale naučila som sa z hyperaktivity ťažiť. Pri pomyslení na dovolenku preležanú na pláži sa skôr naplaším ako poteším (zároveň chápem, že je to pre mnohých nepochopiteľné), ale keď mi dajú do ruky foťák alebo diktafón, som v kľude.
Moja hlava neustále pendluje medzi kreativitou a racionálnosťou. Neviem ako sa to dá odmerať u iných ľudí, ale v mojom prípade to krásne vidieť na témach textov mojich songov, ktorých narátam na 4 albumoch asi stovku spolu s hosťovskými projektami. Nemôže byť všetko o láske (aj keď je to nepopierateľne popri zdraví asi tá najpodstatnejšia vec pre každého znás, vrátane tvrďasov metalistov :-). Keď som písala na predposledný album song o kríze s názvom Budeme alright, pamätám si, ako mi Matthew
Ruppert povedal, že je to príliš mentorské. Dodnes mám jeho poučné slová na pamäti a snažím sa textovať odľahčene. Ale povedzme si pravdu, nežijeme naozaj trochu prirýchlo? Snažím sa učiť od kvalitných kolegov (česť Ruppertovi :-) a v New Yorku ma už zopár svetových hudobníkov vybudilo k rešpektu, kam ešte môžeme vzrásť.
A tak sa môj žviot skladá z extrémov. Behám po Manhattane a vidím ako je všetko "cool" a potom prídem domov a dám dokopy akustickú kapelu a hrám s harfou (nebojte sa, mám na to harfistku) a husľami a perkusiami... a robí mi to strašnú radosť. Práve teraz mi pri pohľade z výšky 44. poschodia na loď čo pláva po East River popred budovu OSN napadá, že tak ako by niekto pred sto rokmi neuveril, že sa dá presunúť cez pol zemegule za 10 hodín, tak by som ja chela vedieť, čo bude moja hlava riešiť a na čom všetkom sa mi o nejaký čas ešte rozum zastaví. Ale nejdem sa nad tým nijak stresovať. Nech sa deje čo sa má. Všetko je len vecou pohľadu. A ja sa dnes na mho vecí už dívam inak.
text a foto: Mishawww.misha.sk
Misha: Všetko je vec pohľadu
