ZE ŽIVOTA PUNKU: 11. díl Pod Tatrou sa blýská

Geograficky sice měli Slováci blíže k Sovětskému svazu než k Anglii, avšak existenci punku odhalili víceméně současně s Čechy. Jen uvedení do praxe jim trvalo trochu déle. „Prví punkáči už boli v Bratislave, že vraj v 1977, ale prvou kapelou, ktorá odohrala punkový koncert bol ExTip myslím v roku 1981," loví v paměti frontman Zóny A Peter Schred, kterému nikdo neřekne jinak než Koňýk. Maroš „Veslo" Veselovský, tahoun kapely Lord Alex, vidí situaci obdobně. „Pokiaľ informácie neklamú, tak to bolo niekedy okolo roku 1979. Myslím, že prvou kapelou, o ktorej sa dá povedať, že mala niečo společné s punkom, bol Tip, neskôr premenovaný na ExTip."

ZE ŽIVOTA PUNKU 10. díl: Po hlavě do kapitalismu

Rozhodující slovo tedy nemůže patřit nikomu jinému, než stěžejní osobě ExTipu Miroslavu Mikuškovi, řečenému Miki. „Tak mam pocit, že punk sa na Slovensku zjavil hned po vydaní Never Mind The Bollocks od Sex Pistols, keď sa to otcovi nejakého kamaráta podarilo prepašovať z Londýna. Prvýkrat bol ale počuť na diskotéke U Čupaka v Bratislave. Keď DJ pustil God Save The Queen, tak sa z celého klubu stal taký malý Roxy Club. Hneď ma to upútalo a potom už nebol problém to ďalej rozvíjať, lebo čoraz viac a viac starých rockerov sa začalo zaujímať o punk a všetko okolo toho. Punk si ma získal svojou jednoduchosťou, priamočiarosťou, rýchlejším tempom, agresivitou a štýlom obliekania sa. Normálný jednoduchý rokenrol, ktorý sa nezaoberal nekonečnými gitarovými sólami a 300 témami v každej skladbe."

Velmi podobnou cestou k zaslíbené muzice kráčel Koňýk. „Mňa na jar1978 zlákala hudba, Bratislava mala veľkú výhodu, že sme mohli počúvať rakúske rádio, tam bolo v rokoch 1978 80 naozaj dosť punkrockovej muziky. Punk ma hneď chytil svojou energiou, spontánnosťou a tým, že to boli v tej dobe naozaj výborne melodické pesničky. Takmer rok som bol punker, ale vôbec som nevedel ako punkáči vyzerajú. Až niekedy začiatkom roka 1979 mi ségra hovorí: ‚Ty stále počúvaš ten punk, tak poď so mnou na diskotéku do Devína, tam chodia punkáči, ale sú nejakí divní.' Tak som tam prišiel a videl strapatých týpkov v kožených bundách s reťazami, zicherkami a úzkymi kravatami. Ja som mal tesiláky do zvonu, košelu s dlhým límcom a vlasy na bok. No ale keď videli, že všetky pesničky poznám a spievam s nimi, tak sme sa dali do reči a povedali mi nech dojdem na čiernu burzu platní. Že tam sa stretávajú, bolo to v tej dobe jediné miesto, kde sa dali kúpiť punkové platne, plagáty, odznaky...

ZE ŽIVOTA PUNKU - 9.díl: Klec se otevírá

No a tam som sa zoznámil s ďaľšími punkermi, teda pokiaľ nás policajti nezobrali, alebo burzu nerozohnali. Prvú skupinu Paradox sme založili v januári 1980, ale keďže som bol potom dva roky na vojne, tak sme mali prvý koncert až v roku 1983." O desetiletí mladší Veslo již měl situaci lehčí, disponoval i vizuální představou. „No, asi som bol vždy trochu odlišný od svojích rovesníkov... najskôr sa mi páčilo, hlavne ako punkáči vyzerajú, neskôr samozrejme muzika a texty, ktoré mi hovorili zo srdca."

JINÝ KRAJ, JINÝ PUNK

Stejně jako v Čechách byla středem punkového dění na Slovensku metropole. „Určite v Blave to bolo iné ako v ostatných častiach Slovenska. Predsa len prítomnosť 70 km vzdialenej Viedne, rakúska televízia a rádio, kde sa dalo vypočuť kopec dobrej muziky a vidieť nejaké klipy alebo dokonca filmy, urobili svoje. A ďalšia vec, že veľa ľudí v Bratislave sa stretávalo na rôznych burzách a vždy si našiel niečo nové a neznámé. Myslím, že iné časti Slovenska takúto možnosť nemali a punk sa tam šíril len tak, že studenti studujúci v Blave si niesli domov nové platne, kazety a plagáty," vypočítává klady hlavního města Miki a Koňýk přidává další. „Aj možnosti koncertovania, ačkolvek boli malé, stále boli oveľa väčšie než hocikde inde na Slovensku." „Ale veď tak je to v podstate aj teraz," podotýká Veslo.

Na zásadních místech, která skýtala předrevolučním punkerům azyl, se všichni tři bez výhrad shodují. Však také byla jen dvě. „Prvým bolo Kmeťové námestie, také zastrčené námestičko s parčíkom v strede. Malo strategicku polohu, sedelo sa v strede na lavičkách a viedli tam štyry cestičky. To znamená, že keď došlo policajné auto a policajti sa blížili po cestičke, tak sa zdrhalo zvyšnými tromi cestičkami. Keď došli dve autá, stále sme mali dve ústupové cesty. Ja som tam ale až tak často nechodil, lebo tam frčala hlavne handrička s toluenom a chlastanie na lavičkách. Mne toluen smrdí a pijem radšej v krčme. Preto som bol každý druhý deň v Mamute, obrovskej pivárni, že vraj v tej dobe najväčšej v strednej Európe (zvané též Stará sladovňa a opěvované Slobodnou Európou ve stejnojmenné písni – pozn.aut.). Mali tam dobré pivo, čo bola v tej dobe na Slovensku rarita, a každý deň sa tam schádzali nielen punkáči, ale aj veškerá alternatívna mládež, rockeri, hippies, všetci. Bolo to super, že si sa ani nemusel s niekym dohadovať, proste si tam prišiel, ráno, na obed, večer a vždy si tam našiel nejakých kamošov," ujímá se role průvodce Koňýk.

MIMO PROUDY

Jakákoli odlišnost od zavedených norem se ale v konzervativním stádu nepromíjí. Lehké to tedy neměli ani punkeři na východě tehdejší federální republiky. „No pre staršiu generáciu, zdegenerovanú a oblbnutú systémom, bol jednoducho šok, keď na uliciach uvideli mladých ľudí so strapatými vlasmi, v sidovkach, kopou zicheriek, neuveriteľných tričkach a úzkych nohaviciach. Myslím si ale, že prevážnej väčšine ľudí to nevadilo a bolo im to jedno. Po ére hippies a dľhých vlasoch možno boli aj radi, že prišlo niečo iné," směje se s nadhledem černá ovce Miki.

Bílá vrána Koňýk je téhož názoru. „S verejnosťou sme problémy nemali, väčšinou na nás len nechápavo, alebo zhrozene pozerali. Problémy sme mali s policajtami a s cigáňmi, to boli naši najväčší nepriatelia." Zato Veslo toleranci ze strany většinové společnosti rezolutně odmítá. „To teda v žiadnom prípade nie! Verejnosť väčšinou punkermi opovrhovala. Skôr sa nás ľudia stránili."

text Daniel Folprecht, foto archiv

Témata: punk, Ze života punku